Príbeh našej lásky

Toto je príbeh o Heidi, dievčatku z hôr a Petrovi.

Heidi, dievča z Vysokých Tatier prišlo do Frankfurtu, aby spoznalo trocha cudzieho sveta a popritom sa naučilo hovoriť reč, ktorá jej  už odjakživa imponovala.  Domov bol veľmi ďaleko a túžba po domove rástla, ale Heidi sa nechcela len tak ľahko vzdať a tak naďalej hľadala svoje šťastie v cudzine. Spoznala jednu milú rodinu, v ktorej sa dobre cítila. Študovala klinickú lingvistiku, aby mohla neskôr pomáhať jej pacientom, získať späť stratenú reč. Tak veľa Heidi dosiahla, hlavne na pomoc priateľov nikdy nezabudne a predsa sa cítila tak sama tuto v cudzine. Nuž, vydala sa hľadať svoju životnú lásku. Sem a tam prekutrala rôzne internetové stránky, ale svojho vysnívaného princa nenašla.
Peter, pastier kôz, dával zo dňa na deň pozor na svoje stádo Royal-Rangers (skautov). Ale aj on síce mal veľa práce a prírodu okolo seba, sa cítil viac-menej dosť osamelý. Keďže aj on už počul o partnerských stránkach v internete, takže aj on sa rozhodol trocha sa tam poobzerať po svojej milej. Ale jeho klobúk bol tak obrovský, že spod neho vôbec nezbadal!
Ale potom Heidi na neho zavolala: „Ahoj, Peter! Vlastne ani neviem, čo by som Ti povedala ..." „Och, ahoj, Heidi!" "Hm", pomyslel si Peter, "Čo ona by mohla byť za človeka? Neviem, či sa mi tak celkom páči, lebo ona nieje ani blondínka ani štíhla."  Ale aj tak chcel spoznať Heidi trocha viac a tak si zabezpečil zmodernizovaný horský roh (skype). Ale rozprávať s ňou mu nedovolila, skôr ťukanie do počítača, ostalo ich komunikáciou. A tak si písali  cez tieto moderné horské rohy mnoho milých slov. Až kým Peter jedného dňa chcel zistiť, či je ona naozaj pre neho tá pravá. Bez veľkého rozmýšľania sa opýtal, či by ju mohol prísť do končín Frankfurtu pozrieť. Po dlhšom rozmýšľaní mu to trocha nerozhodne povolila. A tak cestoval Peter na svojom dieselovom oslíkovi do Frankfurtu. Najskôr ho Heidi vôbec nechcela pustiť do svojej izbičky, ale potom, čo párkrát potriasla handrou na prach, ho predsa len vpustila. A potom, čo Peter svoju Heidi uvidel, vedel okamžite, že ona je tá na ktorú tak dlho čakal a to aj s jej práve vyskočenou platničkou a od bolesti zvrašteným čelom.  Dlho do noci sa zhovárali veruže sa Petrovi vôbec nechcelo ísť domov, čo je celkom pochopiteľné. A hlavne musel ráno Heidi odviezť k horskému doktorovi.
Od prvého apríla (a to nebol žiaden prvo-aprílový vtip!) obaja vedeli, že už našli toho pravého a že Heidi a Peter patria k sebe. A tým sa skončila 1.kapitola tohto príbehu. Samozrejme že ten príbeh išiel ďalej, dokonca tak ďaleko, že všetci už len čakajú, kým budú zvoniť horské zvony :)